A je to tu zase, spolužiaci, druhý diel dobrého skutku! Koho teda nominoval na potenciálne dobrého človeka chrabromilský prefekt Jamie Lockwood? Podarilo sa mi dotyčného nájsť a zdarne vyzískať odpovede? Alebo ma kleplo niekde uprostred schodov, keď som sa už stýkrát musela vrátiť z veže do podzemia a z podzemia do veže? Držte si klobúky, pretože ja sa nevzdávam a som odhodlaná ten dobrý skutok vypáčiť z každého! I keď možno až v priebehu času… ale to je už o inom! Vrátime sa k druhému dielu, pretože ďalším nominantom sa stal…
Ak som si do tej chvíle myslela, že to zjavne bude fuška, keď musím behať z jedného konca hradu na druhý, to som ešte netušila, aké skutočne pracné to bude. Akonáhle sa totiž objavilo meno mojej ďalšej obete a vybrala som sa ju v útrobách nášho milovaného hradu hľadať, odprisahala by som, že sa nad ňou zľahla zem. Zabralo mi niekoľko dní, než sa mi podarilo dotyčného vypátrať. Ale skôr mám prosím pekne pocit, že on vypátral mňa, pretože tá prekvapená som bola s najväčšou pravdepodobnosťou ja a nie on. Vravím, že stačilo málinko a spovedať by začal on mňa, ak by ma náhodou skôr nezvalcovala jeho slniečková energia. (Že je to nejaký komplex kučeravých chalanov?)
Niekto možno správne tipuje, ďalším respondentom bol brčkavý Sebastian Wright z Chrabromilu! Ešte než som sa oficiálne spýtala na to, na čo som chcela, začal mi odpovedať na to, na čo som sa určite nepýtala. A že by ho zaujímalo, kto som? Nie. Jeho vlastne zdá sa netrápilo ani to, odkiaľ viem ja, kto je on. Ťažko povedať, či nevyžvatle len to, čo nevie, ale rozhodne pôsobí byť ako taký zlatý domáci mazlíček, ktorý na vás bude ďalšie tri hodiny vrtieť chvostíkom, keď sa vrátite len po chvíľke toho, čo zájdete zaniesť smetí.
“Tak ja napríklad jednej mojej kamarátke pomáham s lektvarmi! A to vždycky, keď je čas! A ona mi za to dáva karamelky,” nezabudne dodať Sebastian a je viac než nad slnko jasné, že práve spomínané karamelky sú jedným z najzákladnejších dôvodov. “Ako ja za to samozrejme nič nechcem, stačí mi, keď sme spolu. Ale ona na tie hodiny príliš nechodí, tak jej to vždycky vysvetlím.” No jasné, Sebík. Za karamelky!
Aj keď to dáva najväčší zmysel, mňa osobne to naozaj prekvapilo. Ako už tak stýkrát za tých pár príležitostí v rámci tohto sociálneho experimentu. Ďalšou osobou, za ktorou ma náhodný los v podobe predošlého respondenta poslal, bol chrabromilský kapitán a jeden z najlepších odrážačov minulého roka v jednej osobe – Zack Dellion. Na učenie sa hlavičkou síce nie je, pri kreslení tiež občas netušíte, z ktorého uhlu na jeho dielo pozerať, ale ak by ste ho náhodou niekto hľadali, akustická miestnosť je niečo, kde padne ako uliaty a cíti sa ako doma. A práve tam som ho mimo iné našla, s jeho povestnou gitarou v rukách.
No, musím povedať, že v prvej chvíli mi klasicky navrela na čele žilka a pre zmenu sa zamysliac nad tým, čo robím, zarazila som spontánne rozhodnutie včas a odolala som zvrtnutiu sa na päte i všetkým pohlavkom. “Čo ja viem,” mi bolo sprvu jedinou odpoveďou, keďže viac energie vkládal do čučania na mňa ako na zjavenie. “Na mňa sa niekto smeje furt,” pokračoval následne a ja som mala pocit, že mi skúšaná žilka na čele popri priotrávenom výraze navrela ešte o niečo viac. Ale nakoniec… nakoniec! Nakoniec z neho predsa len niečo vyliezlo a ja si môžem obriu zásobu trpezlivosti voči tomuto Chrabromilčanovi taktiež pripísať na zoznam svojich vlastných dobrých skutkov.
“Tak neviem… bol som milý na spolužiačky počas hodiny,” začal, ale úplne presvedčene sa teda netváril a medzitým ma ešte stihol oboznámiť tým, že som trhlá. “Jedno dievča si chcelo sadnúť k nejakému chlapcovi, ktorý ju ale od seba vyhnal. A tak prišla ku mne, tak som jej to samozrejme ihneď odkývol. Lenže v tom som si všimol, že tam jedna sedí sama bokom, tak som jej povedal, nech si kľudne prisunie stoličku tiež. Ale mne to príde úplne normálne, nič špeciálne.”
No ak nič iné, rozhodne môžeme všetci veriť tomu, že nech už Zack robí čokoľvek, dáva do toho celú svoju dušičku a srdiečko!
Nech už si myslím svoje o tom či o onom, nakoniec padla rada predsa len aj na Nerissu Papadakis. Tú som síce našla pomerne jednoducho, pretože ak nepočuť ju oboznamovať všetkých, že je to jej narodeninový mesiac, určite majú vždy ľudia naokolo prečo ju spomenúť. Po drobkách som ju teda so sebazaprením našla a zadala jej úplne rovnakú úlohu ako všetkým ostatným: “Potrebujem, aby si sa so mnou podelila aspoň o jednu hezkú vec, ktorú si v nedávnej dobe pre niekoho urobila. Alebo niečo hezké, čo si niekomu povedala a jemu to zlepšilo deň. Alebo keď si niekomu nezištne pomohla.”
Musím povedať, že ak som si myslela, že behať krížom cez celý hrad a potom niekoho ešte dohľadať je už tak o nervy, Nerissa ma milerada ako vždy uviedla do reality a presvedčila ma o tom, že to vždy môže byť ešte o kúsok náročnejšie! Odpovedí som síce dostala niekoľko, ale žiadnu k tomu, čo som po nej chcela, čiže sama za seba nemôžem potvrdiť, či je to, že je predsa len dobrá, skutočne pravdivé. Musím však aj bez jej vedomia podtrhnúť, že sa za tak nejako dobrý skutok počíta aspoň to, že hoc jej nenapadlo nič pekné, čo by pre niekoho urobila ona sama, bola toho schopná povedať mnoho pekného o istom slizolinskom brankárovi.
Prekvapí vás, keď vám poviem, že teda mojou ďalšou zastávkou bol práve Tyler Belton? Mňa vôbec, a že som prekvapená vlastne celý čas a skoro zo všetkého! Toho vlastne nebolo tak ťažké nájsť, predsa len sťažka prehliadnete, keď sa ocitnete pod kolieskami skateboardu. Hehe, he. Ale nie, zraziť ma sa mu ešte nepodarilo, každopádne je pravda, že ak upočujete kolieska na podlahe, s najväčšou pravdepodobnosťou to bude práve on. A keď som ho, zrejme cestou za bystrohlavskou odrážačkou, vychytala na chodbách, príhodne z neho na prvú dobrú vypadlo podozrievavé: “Vyviedol som niečo?”
Nie, milý Tyler! On ťa má proste len niekto rád a dal ti priestor sa taktiež podeliť so svetom o to, čo robíš preto, aby si z neho urobil lepšie miesto nielen pre seba, ale aj pre niekoho iného!
“Nechal som prváka preletieť sa na metle, pretože povedal, že má rád lietanie a famfrpál?” začal neisto a sám skoro akoby neveril, že vôbec niečo pekné pre niekoho urobil. “Ale to bolo skôr ospravedlnenie, pretože sa naňho predtým kvôli mne niekto naštval,” doplnil a na moju poznámku, že ospravedlnením by bolo “prepáč” a zbytok je pekný a nezištný bonus, sa až tak dôverčivo nezatváril.
“No a tiež rozdávam všetko sladké, keďže ja to nejem. Alebo som napríklad kamarátke pomáhal s trénovaním kúziel, pretože jej to akurát príliš nešlo. A tiež som simuloval, že mi nie je dobre, aby som mohol ostať cez noc na ošetrovni s Nerissou, keďže ošetrovne nemá rada.” No nie je ten Tyler zo zlata? Tak či onak, ruky preč! Hradom sa šíria zvesti, že je jeho priateľka trocha žiarlivá. A vlastne sa asi niet čomu diviť, že?
A za kým ďalším ma poslal práve najmäkší slizolinský brankár? Pochechtávanie naprieč podzemím vám bude jednoznačnou odpoveďou! Áno áno, moje kroky opäť viedli do podzemia, avšak do toho chladu som si zaliezť pre tentokrát nemusela, keďže slečnu Hope McEvoy, ktorú jej povesť všestranne predstíha, sa mi podarilo vystriehnuť práve na schodoch. Pôsobila vcelku zamyslene, čiže pri oslovení najprv vyjukane pozdravila a následne doplnila skoro na vlas rovnakú defenzívnu poznámku ako jej slizolinský známy. Hneď následne však nahodila pre jazvecov typický široký úsmev a už aj sa začala pýtať, či mi môže nejako pomôcť. A vieš že áno, milá Hope?
“Týjo, týjo, mňa?” šokovane reagovala vo chvíli, keď som ju teda s opätovaním širokého úsmevu oboznámila tým, že ju niekto nominoval na potenciálne dobrého človeka. A že začala zvedavo dobiedzať, kto ju nominoval! Podarilo sa mi ale zvrátiť akékoľvek predčasné vykecávanie tajných informácií a nakoniec sa mi predsa len dostalo nejakej vlastne nie úplne odpovede. “Ako… ja sa stále tak nejako snažím pomáhať, ale pochybujem, že sa tento článok bude venovať tým, ktorí kamarátovi uvaria horúcu čokoládu, keď im nie je do smiechu.”
Omyl, Hope! Presne takých ľudí totiž hľadám! Práve preto, že na takéto drobnôstky sa väčšinu času nikto nepýta, pretože by mali byť pochopiteľne úplne bežnou vecou. Ale ony nie vždy sú a je preto dôležité upozorňovať na to, že aj keď ľudsky chybujeme, stále toho robíme aj hromadu dobrého. Preto ak náhodou niekto potrebujete poradiť, pomôcť či proste len vypočuť, táto Bifľomorka, asi navždy vnímaná ako vedúca osobnosť jazvečieho študentstva, tu pre vás vždycky bude. Keď však ale pôjdete okolo, nezabudnite sa aj vy spýtať jej, ako sa má, popriať pekný deň, venovať jej objatie či čokoládu!
Čo myslíte, koho ďalšieho nominovala veľkosrdiečková Hope a ako to dopadlo? Nech je to, kto je to… dozviete sa to v ďalšom dieli dobrého skutku už čoskoro!
Za redakciu Sonorus a všetko dobré obyvateľstvo hradu,
Meabh C. Dubhgnaill
