Na Nový rok sa všetci zaoberajú ohňostrojmi, prípadne nestíhajú v práci, iný sa trápi pokašľanými skúškami a testami, niekto si vypisuje nový bucket list s predsavzatiami na ďalší rok. V jednu dlhšiu chvíľku v istý podvečer nedlho pred vianočnými prázdninami som však ja prišla k myšlienke… prečo si o sebe či ostatných pamätáme hlavne to zlé? Prečo všetky drby majú negatívny podtón a prečo musí byť v každých novinách nejaký bulvár? Prečo po nich ľudia tak veľmi bažia? Veď je to stále to isté dokola. Ale viete, čo nie je stále to isté dokola? Pýtať a rozpomínať sa na to dobré, keďže práve tie častokrát maličkosti sú to, čo nás poháňa vpred a dodáva nám silu odolávať tomu zlému…
A tak mi napadlo, že si skúsim jeden experiment, ktorého náročnosť mi v prvý moment vlastne úplne nedošla. Kto by len tušil, že dohľadať niekoho konkrétneho na hrade, odkomunikovať to s ním a zase dokola bude tak (hlavne časovo, ale nervami mi občas tiež zacukalo) náročné? Ale ak som sa za tie roky náhodou niečo naučila, je to to, že sa občas vyplatí príliš nerozmýšľať, risknúť a urobiť spontánne rozhodnutie. Zväčša to dopadá (osobnou) katastrofou, ale skutočné spomienky v našom svete predsa nikdy nezačínajú s “A tak som si sedela na zadku zavretá večne vo veži ako princezná…”, že? Každopádne som na začiatok pochopiteľne vynechala svojich najbližších, keďže viem, koľko dobrého minimálne pre mňa urobili a povedali, čiže bádanie by nebolo príliš objektívne. A tak som, podporená mojimi dvoma najlepšími kamarátmi (ahoj, Rin a Atti!), vyrazila do sveta do hradu.
Ako som tak kráčala naprieč hradom, utápala som sa v rozvahách o tom, u koho začať. Toľko ľudí na hrade, ale ako docieliť toho, aby sa to nevrátilo zas raz len k tým, s ktorými trávim čas? A tak som sa opäť skúsila pridlho nezamýšľať a oslovila som prvú náhodnú dievčinu na chodbách. A že bola Emily White rovnako prekvapená ako ja sama! Napriek tomu ma privítala s úsmevom na perách a bola všeobecne milá. Bolo vidieť, že nad mojou otázkou nemávla len ledabolo rukou, ale skúsila sa zamyslieť. O to menej ma však prekvapila jej odpoveď.
“Ja rada niekomu pomáham. Keď je niekto smutný, vždy chcem, aby sa cítil lepšie. A vždy sa tu snažím byť hlavne pre svojich kamarátov,” rozpovedala sa Emily. “Napríklad, keď som začiatkom roka utešovala svoju kamarátku, ktoré bolo smutné, že ho nezaradili do Chrabromilu. Snažila som sa ju povzbudiť sľubom, že budeme kamarátky aj napriek tomu, že sme v iných fakultách. A tak sme si vymysleli rituál, že spolu budeme chodiť každý večer do Veľkej siene na tortičky a kakao. Pripadala mi potom o dosť kľudnejšia. A tak na tortičky a kakao chodíme stále a rozprávame sa pritom o všetkom možnom!”
Musím každopádne poznamenať, že s každým ďalším slovom jej kútiky stúpali vyššie do líc. Bolo zjavné, že jej na nemenovanom dievčati záleží, preto by bolo fajn, aby ak to dievčina uvidí a nájde sa v tom, zašla kamarátku Emily vystískať! Ja som sa ale aj napriek všetkým širokým uculkom musela spýtať Emily ešte na jedno. Koho vidí ako potenciálne dobrého človeka ona?
Na odpoveď, ktorú mi dala, si môžete a určite zvládnete urobiť názor všetci sami, moje kroky však od Emily smerovali do podzemia. Jeden by až neveril, ako je tam chladno a aká je tam tma! Ale ono nájsť bifľomorskú fakultu nie je až tak ťažké, poviem vám. Akonáhle v podzemí upočujete hromadu chechtania a hlasy, nedajmerlin rachot padajúceho brnenia, nebude to tým, že vám už úplne preskakuje, ale tým, že sa niekde poblízku práve zhromažďujú jazvece. A práve tak sa mi podarilo nájsť svoju ďalšiu obeť – Rosé Park!
Vlastne ma vôbec neprekvapuje, prečo ma Emily poslala práve za Rosé. Jej prvotný šok bol totiž presne totožný a rozhodne nevynechala hromadu podozrievavých otázok o tom, kto presne ma za ňou poslal, odkiaľ, kedy a prečo. Samozrejme som jej nič nepovedala, čiže konečne dostáva svoju odpoveď, hehe! Keď som jej ale vysvetlila, o čo sa jedná, skoro sa mi dojatím rozplynula pred očami. Ach, tí bifľomorskí sú strašlivé mäkkoty! Bolo ale poznať, že je nervózna a snáď nikdy predtým som si nepripadala tak staro.
Ťažko povedať, či to bol prirodzený rešpekt zo starších alebo naháňam hrôzu, nakoniec som však po kratšom zamyslení svoju odpoveď dostala: “Mám pocit, že som sa vždy najviac snažila pomáhať svojej staršej sestre. Má totiž občas pocit, že sem nepatrí. A tak sa ju snažím podporovať, aby sa cítila lepšie. Pretože ona sem patrí a taktiež preto, že je to predsa moja sestra.” Týmto pozdravujem sestru Alice!
Nech už k tomu boli dôvody akékoľvek, napokon som sa mohla zase pracne odpratať do vyšších poschodí. Našťastie sa mi podarilo Thomasa Gibsona po popýtaní sa niekoľkých okoloidúcich nájsť v klubovni, čiže som nemusela merať cestu až do chrabromilskej veže (i keď metlou by to šlo vcelku pohodlne, že). Bolo mimoriadne vtipné vidieť ho len neiste zdvihnúť pohľad od komiksov o Batmanovi.
“No. Hej. To už budem ja,” vypadlo z neho namiesto pozdravu a len na mňa naďalej neiste čučal, až kým som mu nepovedala, čo sa deje a prečo ho oslovil zrejme úplne neznámy človek. A ak som trebárs očakávala nejakú stručnejšiu odpoveď? Omyl! Ak by ste potrebovali niekoho, kto vám ochotne vyhovorí dieru do hlavy, Thomas bude určite jednou z ochotných možností a ani sa vás nepokúsi šetriť!
“Uuuh, týjo! Keď je niekomu zle, rád pomôžem, ale v poslednej dobe som na nikoho, kto by sa cítil vyložene zle, nenarazil. Čo je za mňa práveže naozaj dobre, nechcem, aby sa mali moji kamaráti zle, samozrejme. Ale napríklad jeden môj kamarát sa začiatkom roka cítil tak nejako zmožene, pretože mu pribudli nové povinnosti a zodpovednosti. A aj keď neviem, či mu to priamo pomáha, keďže je to preňho určite ťažké, snažím sa ho povzbudzovať a chválim ho za to, ako super to zvláda. A tiež sme s ním na začiatku roka upokojovali jedno dievča, ktorému len po chvíli zo školy odišla kamarátka. Viem, nie je to úplne najnovšie, ale v poslednej dobe sa mi naozaj zdá byť všetko v pohode. Až na skúšky teda… tie drásali nervami všetkým, ale to nepočítam. A teraz neviem, či mám byť šťastný, že moji kamaráti nemajú problémy, alebo mám mať naopak obavy, že mi o nich nehovoria. Asi sa ich budem musieť spýtať…” a hovoril a hovoril a hovoril. Za to kamarát to ale musí byť fajn!
Asi bude príliš priehľadné, ak sa pokúsim zamlčať, kto presne ma nasmeroval k Jamiemu Lockwoodovi, že? A najust to zamlčím, odpovedzte si kľudne sami! Podstatné je, že mojou ďalšou zastávkou bol práve chrabromilský prefekt, o ktorom sa snáď naprieč celou školou vie, že je to ozaj snaživec snaživý a je povestný svojimi čokoládovými lízatkami. “Jop, to som ja. Jamie, Jamie Lockwood,” predstavil sa mi ako jeden z Jamesov Bondov a jedno také čokoládové lízatko mi rovno strkal pod nos. Niežeby som mala rada sladké, ale toto bolo!
“Počkať? U všetkého vesmíru, kto nominoval práve mňa? Veď som taký ňouma, že všetko pokazím,” začal Jamie pomerne silne sebakriticky, čo ma popravde trocha zarazilo. “Ehm… takže niečo, čo som urobil v poslednej dobe? Fúha, keď vynechám svoje katastrofy…” pokračoval, ale namiesto vyžmýknutia sa najprv akurát tak poškriabal na hlave. “Nie je to nič extra, ale mamka mi pravidelne posiela krabicu s čokoládovými lízatkami. A ja ich nestíham jesť, takže ich ponúkam každému. Verím, že nie raz niekomu možno urobili radosť. Tak. Jop. To bude asi ono. Asi.”
Ja osobne si, milý Jamie, myslím, že by si mal zapracovať na svojom sebavedomí, pretože pôsobíš byť zlatý chalan a naozaj si nemáš vôbec prečo myslieť, že všetko len skazíš a že tvoríš jednu katastrofu za druhou. A snáď už len to, že si to o tebe myslia aj tvoji blízki, hovorí samo za seba. A mne si náhodou na počkanie urobil radosť tiež! A vôbec, dámy, prečo za ním netvoríte rady? Veď vyzerá ako chodiaca nevinnosť sama! (Alebo mi niečo uniklo, hm hm?)
Čo myslíte, koho ďalšieho nominoval chrabromilský prefekt Jamie a ako to dopadlo? Nech je to, kto je to… dozviete sa to v ďalšom dieli dobrého skutku už čoskoro!
Za redakciu Sonorus a všetko dobré obyvateľstvo hradu,
Meabh C. Dubhgnaill
Jeden komentář
Emily
Moc pěkný článek, slečno Meabh! A i ty fotografie se vám povedly. To jsem zvědavá, ke komu se štafeta dostane dál!